Ján Michalko

Pädesiat rokov ich života, práce, piesne a zvykov

Neúnavným podporovateĺom československých menšín v zahraničí:

          Ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe,
          „Komenskému", spolku pre podporu československých škol zahraničných v Prahe,
          Československému ústavu zahraničnému v Prahe,
          Slovenskej odbočke Československej národnej rady v Bratislave a
          všetkým, ktorí sa zaujímajú o život krajanov v cudzine,

                              venuje

                                            Ján Michalko

SLOVO K ČITATEĽOVI.

   Riadením božím dostal som sa pred šiestima rokmi po prvý raz medzi krajanov v Bulharsku, kde mi bolo uložené pracovať ako učiteľovi a osvetovému pracovníkovi. Od začiatku so zvláštnou záľubou som pozoroval život a mrav našich Slovákov a tu a tam značil som si niektoré jeho zaujímavosti. Nemal som však na mysli písať z toho knižku podobného obsahu. Ale že aj k tomu došlo, je tu niekoľko podnetov, ktoré chcem objasniť.

   Čítaval som zprávy o našich krajanoch v Bulharsku v rôznych starých i súčasných časopisoch, vidieval som zprávy, podávané z československých škôl, prosby i sťažnosti, a srovnávajúc ich so skutočnosťou, prichádzal som k presvedčeniu, že tieto sa v určitých veciach neshodovaly s pravým stavom veci. Našly sa medzi nimi jasajúce i plačúce, dalo by sa povedať, čisto subjektívne, podľa toho, ktorú stránku uznal zpravodajca za účinnejšiu u rozhodujúcich kruhov, aby dosiahnul pre koloniu to, čo chcel. A rozhodujúci — veď preca len je tiež človek — bud'to bol nadchnutý alebo privedený k súcitu a — tak či onak vyhovel.

   Druhým podnetom bolo to, že stretol som sa tiež so zprávami, ba celými knižkami o krajanoch v Bulharsku, písanými autormi, ktorí len-len že prešli koloniami, a je samozrejmé, že za pár hodín nemohli prísť na koreň veci, o ktorej chceli písať. Slováci bývali veľmi vychválení, zvlášť čo sa týka kapitôl o ich prisťahovaní; inde sa píše o ich nadmernom vlasteneckom cítení a pod. Uznať treba všetko, i dobrú vôľu pisateľov a ich najlepší úmysel získať kolonistom priateľov, ale preca len pravdu ani kladne ani záporne nepreháňať.

   Treťou pohnútkou k sostaveniu tejto práce mi bolo poznanie, že život krajanov bulharských je zaznačeniahodný, a že s odumieraním starcov odumierajú tiež spomienky na tie prvé, najťažšie chvíle po prisťahovaní, nikde nezaznačené a mladším neznáme. Poznal som, že vo viacerých prípadoch druhé pokolenie nevie už ani miesto v Banáte, z ktorého sa jeho predkovia prisťahovali, nieto o pô- (5) vode zo samého Slovenska. Ľutoval som, že sa tejto práce nepodujal niekto už pred dvaciatima rokmi, keď pamäti boly sviežejšie a prvý život bol by sa mohol zachytiť omnoho pestrejšie.

   Tieto veci mi vnukly myšlienku sostaviť brošúru, v ktorej by sa boly podstatnejšie osvetlily niektoré veci zo života Slováka na bulharskom vonkove, tak, aby bol poznatý pravdive zo všetkých strán. Ale vidiac, že ani Jubilejní ročenka československé kolonie v Bulharsku 1868 — 1928, jediné najúplnejšie dielo o tejto vetvi krajanov, nevenuje dosť miesta kolonistom bulharského vonkova, ale líči najviac život Čechov v mestách, pojal som do programu tiež Čechov vo Vojvodove a rozhodnul sa tak sostaviť akýsi doplnok k Jubilejnej ročenke, ktorý by záujemcom ukázal zo všetkých stránok život ostatných krajanov za uplynulých 50 rokov od prisťahovania, podopretý čo najviac faktami. Neskoršie sa mi otvorily ešte kapitoly o Slovákoch v Lomsku, v Orechove a v Burgase; tak prirástala kapitola ku kapitole, až udivený som videl, že z brošúry narástla celá knižka, ktorú milej československej verejnosti predkladám.

   Účelom tejto knižky tedy nie je nič iné, ako podať čo najpravdivejšie zprávy, či už sladšie alebo trpkejšie, ktoré by umožnily poznať nášho krajana v Bulharsku po všetkých stránkach jeho hmotného i duševného života.

   Závery schválne nerobím, aby práca nedostala ráz subjektívneho posudzovania, a to najviac u vecí pálčivejších, ako na pr. u školskej otázky. Avšak každého čitateľa prosím, aby si záver hľadel utvoriť správne na základe podaných faktov. Aj pri tých, ovšem, nemohol som byť úplne prostoreký, i keď množstvo dokumentov mi stojí pri ruke, majúc na zreteli len dobro a prospech rodákov.

   Na viac miestach najsť v charaktere Slovákov odsúdeniahodné veci, ktorými sa im však nemá poškodiť, ale len poukázať, čo treba u nich kresať a napravovať, aby Slovák v Bulharsku robil nám všade česť a dobré meno, a aby, až sa raz podarí tieto zlozvyky zpomedzi nich vymýtiť, tým viac vyniklo ich naprednutie.

   Pri konci úvodného slova ďakujem všetkým, ktorí mi pri sbieraní materiálu a štatistických dát akýmkoľvek spôsobom pomohli. Menovite ďakujem Ministerstvu školstva a národnej osvety v Prahe za povolenie nahliadnuť do školských kroník Československých škôl v Bulharsku; p. uč. Tomášovi Topolskému, spr. čs. školy v Gornej Mitropolji za požičanie školskej kroniky, za školské štatistiky, za mnohé fotografie a za priateľskú radu; p. odb. učiteľovi (6) Františkovi Chodurovi, spr. čs. školy v Gornej Orechovici za školské štatistiky; p. uč. Václavovi Müllerovi, spr. čs. školy v Podeme za školské štatistiky; p. odb. uč. Karlovi Hrdličkovi, spr. čs. školy v Sofii za školské štatistiky a priateľskú radu a p. odb. uč. Blahoslavovi Prudkému, spr. čs. školy vo Vojvodove za školské štatistiky a priateľskú radu.

   Tiež ďakujem pani Ľudmile Popovej v Sofii za poskytnutie zpráv o profesorovi S. J. Zachejovi a za požičanie jeho korešpondencie, ako aj tým krajanom, ktorí pri podávaní štatistických dát o svojich koloniach sedávali so mnou trpezlive často dlho do noci, pohrúžení v myšlienkach do minulých rokov, z ktorých mi diktovali nikde nezaznačené mená a číslice, a menovite: Pavlovi Nosáľovi a starým Jánovi a Judite Petrákovým z Brašljanice; Martinovi Záhorcovi a Jánovi Palkovičovi z Gornej Mitropolji; Jozefovi Mikulášovi a Jánovi Mrenicovi st. z Podemu; Jozefovi Čížekovi, Alojzovi Karbulovi st. a Jánovi Súpkovi z Vojvodova, ako aj všetkým tým, pod ktorých menom sú akékoľvek zprávy dnu uvedené a u ktorých som sa všade stretol s milou ochotou, vyjmúc p. Jána Galáda, t. č. kazateľa v Gornej Mitropolji, ktorý odoprel akékoľvek nahliadnutie do cirkevných zápisníc, jediných to najiplnejších v bulharských koloniach.

Nuž, nech je tedy vďačne prijaté toto skromné dielo a nech svedčí súčasnosti i budúcnosti o pravdivej minulosti rodákov v Bulharsku.

Pôvodca. (7)

I.

ČESI V BULHARSKU.

   Hoci úkolom tejto knižky nie je písať práve o Čechoch v Bulharsku, a zvlášť nie o tých, ktorí bývajú vo väčších mestách alebo v industriálnych závodoch, lebo ich život je dopodrobna opísaný v Jubilejnej ročenke československej kolonie v Bulharsku 1868 — 1928, nemožno mi aspoň nedotknúť sa ich. Keby som úplne oddelil Slovákov a Čechov, usídlených na bulharskom vonkove, od Čechov v Sofii, vypadlo by tým dôležité ohnivko, ktoré spája v ďalšom národný život celej československej kolonie v Bulharsku. Je pravda, že od svojho prisťahovania neboly československé kolonie závislé nijako jedna na druhej v žiadnom ohľade, ale nedá sa popreť, že tie, ktoré boly bližšie seba, boly čulejšie a svojimi častými stykami mimovoľne podporovaly medzi sebou svojskosť a vedomie spolupatričnosti. Až od Prvého sjazdu všetkých Čechoslovákov v Bulharsku, konaného v Sofii vo dňoch 4—6. marca 1921, možno hovoriť o sdružovaní sa bulharských Čechoslovákov do spolkov, ktorých národný život je už závislý jednoho na druhom a čulejší život v jednej kolonii je tiež podmienkou prebudenia sa kolonie druhej. Tu už počína byť národný život spoločný jak Čechom, tak aj Slovákom a nemožno hovoriť o jednom bez toho, aby sa nespomenulo druhého. Tak je treba aj na tomto mieste podať aspoň stručný prehľad o českých koloniach v Bulharsku, aby celá československá otázka v zemi bola ako-tak pohromade. Čitateľ bude tak láskavý a podrobnosti si vyhľadá v spomenutej už ročenke, lebo staré veci opakovať sa neodá. Aj tak táto kapitola bude zväčša podávať len akýsi obsah toho, čo je tam uvedené, doplnený však skúsenosťou a pozorovaním autorovým.

   Niečo málo jednotlivcov krajanov prišlo do Bulharska ešte pred jeho oslobodením. Väčšinou sa nepoznali, nevedeli dosť o sebe a rozchádzali sa po zemi, každý za svojím chlebom. Boli to Česi, ktorí sa odvážili do týchto, vtedy ešte tureckých krajov. Prvou (9) Češkou, vydatou za Bulhara, bola, vraj, Jozefina Jirásková, po mužovi Bohdana Chyteva, ktorá počína v Bulharsku národne pracovať ako učitelka už roku 1866.

   Viac soskupených Čechov, inženierov a robotníkov videť pri stavbe tureckej železnice Odrin — Vakarel. Títo, ako neutrálni cudzinci, pozorovali útisk bratského národa a sami, byvši si vedomí toho, že aj ich vlasť nemá ešte slobody, stali sa dobrými priateľmi bulharských „komitov", bojujúcich za slobodu a tak podporovali iskierky ich oslobodenského hnutia. Sami nejednému zachránili život pred tureckou pomstou. Ako boli títo naši inženieri a robotníci vážení Bulharmi a akú krásnu spomienku zanechali po sebe v miestach, kde pracovali, to krásne dokazuje list učiteľov z dediny Jabalkovo (vtedy Almalij), Chaskovsko, ktorý poslali ku slávnosti otvárania Československej školy v Sofii. {footnote}Jubilejná ročenka čs. kolónie v Bulharsku, str. 164.{/footnote} Týmto listom môžu sa popýšiť nielen tí, ktorých sa to menovite týka, ale všetci Čechoslováci, lebo ten dokazuje, že Česi od svojho prvého príchodu do tejto zotročenej zeme stali sa jej ozajstnými priateľmi a hľadeli jej pomôcť zpod cudzieho panstva tak, ako svojej vlasti. A keď Bulharsku svitla sloboda a nemalo vlastných síl a kultúrnych pracovníkov nadostač, nie div, ale celkom správne, že sa nová vláda s celou dôverou obrátila k Čechom a u nich ich hľadala — a našla. Neoklamala sa. Aj dnes veľa z nich, ktorí prijali aj bulharské štátne občianstvo, za príkladom svojich otcov posväcujú všetku svoju prácu dobru nového domova, nezabúdajúc pri tom, že vlasť ich otcov je ďalej na západe a k svojmu českému pôvodu sa hrdo hlásia.

   Druhým dôvodom, pre ktorý vláda bulharská povolala do zeme Čechov, bolo iste to, že bola presvedčená, že najde v nich skutočných bratov, kultúrnych pomocníkov a všestranných učiteľov, ktorým nebude záležať na nijakej propagande a príprave pôdy pre svoje vlivy na Balkáne, ako to robily iné národy zakladaním škôl v Bulharsku, pomocou ktorých a pod rúškom šírenia pravého kresťanstva domáhaľy sa vlivu a moci v Bulharsku ešte za tureckého panstva. Za takú sa považuje propaganda katolícka (Rím), evanjelická (Nemecko), grécka a srbská. {footnote}Stilian Čilingirov: Protiv čuždite učilišta, str. 14—29.{/footnote} U Čechov nebolo sa treba toho obávať. Prichádzali tedy hneď po oslobodení povolaní vládou, na prvom mieste ako profesori a učitelia, inženieri, architekti, lekári, advokáti, majitelia lekární, magistri; potom: dramatickí umel- (10) ci, vojenskí dôstojníci, vojenskí kapelníci, obchodníci, sládkovia, typografi, litografi, strojmajstri, knihári, fotografi, hostinskí, čalúnnici, dvorní, krajčíri, údenári a učitelia najrozmanitejších povolaní. Nebolo snáď odboru, v ktorom by nebol býval učiteľom alebo vedúcim Čech. Z každého z uvedených povolaní dalo by sa menovať po niekoľko významnejších osobách, čo však je dosť podrobne uvedené v Jub. ročenke. Preca však spomeniem aspoň niektorých: Vnuk P. J. Šafárika dr. Konštantín Jireček (stal sa základným organizátorom bulharského školstva), prof. Mrkvička (vytvoril nádhernú galeriu obrazov zo života a z dejín bulharského národa), prof. Věšín, Brožka, Škorpil a iní; inž. Prošekovci, Trnka, Kolár, Ježek a celý rad iných našich ľudí vykonalo pekný kus práce pri budovaní nového bulharského štátu. {footnote}Botanik Stříbrný, osobný priateľ cisára Borisa III., usporiadal najúplnejší herbár bulharskej flóry, ktorý daroval čsl. škole v Sofii. Zomrel 8. júna 1933.{/footnote} Je samozrejmé, že títo sa usadzovali po mestách a nie po dedinách a takmer pri každom väčšom podniku sú vedúce ruky české. V Sofii postavili Prošekovci pivovar a započali tiež budovanie prístavu vo Varne; stavia sa pivovar v Plevne, cementová továreň „Lev" v Plevne, cukrovar v Plovdive, roku 1912 cukrovar v Gornej Orechovici, roku 1930 cukrovar v Dolnej Mitropolji: všade sú na prvých miestach zastúpení naši ľudia — Česi. Ba aj v cukrovare v Kajali, postavenom francúzskou spoločnosťou, na vedúcich  miestach  vidíme Čechov.

   Najviac Čechov prijala Sofia a preto tiež tam sa vyvinul najprv intenzívny národný život. Už od roku 1860 je tam značná česká menšina, ktorá si založila roku 1879 telocvičný spolok „Sokol", ale ten, ako český, zaniknul a stal sa základom bulharského tel. spolku „Junáka". Až keď roku 1921 bola v Sofii založená československá doplňovacia škola, založila sa sokolská jednota poznovu a trvá dodnes. Doplňovacia škola sa nie za dlho zmenila na riadnu československú školu ľudovú a meštiansku pod jednou správou a od roku 1924 je umiestnená v Československom národnom dome T. G. Masaryka.

   Československá kolonia v Sofii je najživšia nielen preto, že je najpočetnejšia, ale hlavne preto, že od prvopočiatku mala väčšinou ľudí študovaných, veľkých intelektuálov, ktorí boli národne prebudení ešte pred svetovou vojnou. A tiež pozdejšie stály prítok nových rodín z Československa donášal so sebou národné oduševnenie do kolonie, čím táto stále bola živená čerstvou národnou miazgou. Ak to neboly rodiny, ktoré prišly v úmysle trvale sa v Sofii usadiť, (11) bolo to časté striedanie diplomatických úradníkov, ktoré národné povedomie kolonistov veľmi napomáhalo. Že je tomu tak, dobrým príkladom je nám Ruščuk, kde od zrušenia československého konzulátu sa život v spolku „Havlíček" citeľne oslabil. V ostatných koloniách, okrem Gornej Orechovice, podobného prílivu z vlasti nebolo a preto udržanie národného povedomia v nich bolo tým ťažšie, ale je tým záslužnejšie.

   V Sofii je ústredie Československého domu T. G. Masaryka, ktorého odbočkami sú tiež kolonie: Brašljanica, Gorna Mitropolja, Mrtvica a Vojvodovo. Ústredie má tiež odbor „Vzájemnost", ktorý vypláca podpory po zomrelých členoch a „České srdce" podporuje chudobných krajanov a niekedy hmotne napomôže tiež vyslať učňa do Československa. Odbočky podobných odborov nemajú.

   Česi v Sofii dostávali sa často, ako už bolo uvedené, na vlivné miesta, alebo aspoň mali lepší prístup k vlivnejším osobám. Ba nachádzame ich pri samom Dvore vo veľkej priazni. Niet preto divu, že neskoršie, keď sa prisťahovali do Bulharska Slováci, nachádzali u nich v mnohých veciach svojich dobrých pomocníkov. Nepoznali a nepoznajú doteraz naši Slováci a Česi v Bulharsku medzi sebou tých politických nenávistí a trenie, ktoré často čítavajú v novinách. Tým odsúdeniahodnejšia je činnosť dnešného štváča, všemožne sa usilujúceho nahuckať bulharských Slovákov proti Čechom, tupiac nielen všetko české, ale aj slovenské a vyzdvihujúc všetko neslovanské. Avšak o tom na príslušnom mieste.

   Záslužným a duchaplným činom sofijských Čechov je, že po páde Rakúskouhorska roku 1918 ujali sa samostatne ochrany všetkých Čechov a Slovákov v Bulharsku založením Československej Národnej rady v Sofii pod predsedníctvom E. Čermáka-Kozáka, čím zachránili mnohých od povinného opustenia Bulharska, ako stálo v podmienkach solunského prímeria z 28. septembra 1918. Ak sa sofijskí Česi zvlášť nezaujímali do toho času o svojich slovenských bratov na bulharskom vidieku, od pádu našich otročiteľov zaujímajú sa o nich viac a viac. Nadväzujú s nimi styky a podporujú ich všemožne v národnom povedomí, pomáhajú im organizovať sa do odbočiek Národného domu a konečne sa pričiňujú tiež o to, aby aj Slováci v Bulharsku mali svoje školy, ako majú oni v Sofii.

   Prisťahovanie sa Čechov do Bulharska je od dávnejších rokov, ale trvalo dlhšie ako prisťahovanie Slovákov, ba možno povedať, trvá ešte, kdežto Slováci sa raz prisťahovali a potom zase len pomaly (12) sa tratili, ktorí zpäť, ktorí do Argentíny. U Čechov roku 1912 vidíme ešte zakladať cukrovar v Gornej Orechovici a potom príchod robotníctva a úradníctva doň, kdežto k Slovákom už nikto v tie časy neprichádza.

   Úkol Čechov bol pomôcť na budovaní nového bulharského štátu kultúrne, k čomu boli vládou pozvaní, Slováci prišli zase pozdvihnúť hospodárstvo, avšak nedá sa odnikiaľ zistiť a potvrdiť doterajšia mienka, že ich vláda pozvala. A tak náš národ utiskovaný doma, mohol aspoň v bratskej cudzine prispeť svojou hrivnou k všestrannému pozdvihnutiu oslobodeného národa a tým už dokázať, že je schopný žiť samostatným životom, pokračovať v starej a vytvoriť si novú kultúru, len čo príde doba, keď bude môcť tieto svoje vlastnosti celkom pre seba uplatniť, využiť.

   Táto krátka zmienka o Čechoch v Sofii má priviesť len k tomu, aby, keď bude v ďalších kapitolách zmienka o nich, neboli sme prekvapení, kde sa naraz berú. Čo sa týka Čechov vo Vojvodove, o tých bude samostatná kapitola, lebo ich prisťahovanie je obdobné a v tých istých rokoch, ako Slovákov na Plevensko. (13)