Autor recenze: Ján Botík

Vyšlo: Slovenský národopis 1, č. 62 (2014), s. 140-142

NECO PETKOV NECOV: Dějiny Vojvodova
Marek Jakoubek, Zdeněk R. Nešpor, Tomáš Hirt (Eds.).
Vydalo občanské sdružení Vojvodovo, 2006, 144 s.

MAREK JAKOUBEK: Vojvodovo: Etnografie krajanské obce v Bulharsku
Centrum pro studium demokracie a kultury, 2010, 347 s.

MAREK JAKOUBEK: Vojvodovo: Kus česko-bulharské historie. Tentokrát převážně očima jeho obyvatel
Centrum pro studium demokracie a kultury, 2011, 258 s.

LENKA J. BUDILOVÁ: Dědická praxe, sňatkové strategie a pojmenovávání u bulharských Čechů v letech 1900 – 1950
Centrum pro studium demokracie a kultury, 2011, 242 s.

MAREK JAKOUBEK: Vojvodovo: Historie, obyvatelstvo, migrace
Centrum pro studium demokracie a kultury, 2012, 199 s.

MAREK JAKOUBEK: Vojvodovo: Edno nepoznato češko selo v Bălgarija
Paradigma 2013, 211 s.

   Zrejme sa tak skoro nezopakuje, že by v priebehu necelého desaťročia vyšlo o jednej, takmer úplne neznámej lokalite šesť knižných publikácií a približne tri desiatky vedeckých štúdií a odborných článkov. Prihodilo sa to malej bulharskej osade Vojvodovo, ktorú založili českí a slovenskí kolonisti a prežili tu iba okrúhle polstoročie (1900 – 1950). Krátko po druhej svetovej vojne (1950) títo Vojvodovčania takmer do nohy reemigrovali do Československa. Natíska sa preto otázka, čo spôsobilo, že práve táto balkánska dedinka, ako aj početne zanedbateľná, z hľadiska českého a slovenského vysťahovalectva marginálna, k tomu viac ako šesťdesiat rokov už nejestvujúca diaspóra, stala sa predmetom priam excelentného výskumu s prekvapujúcimi bádateľskými výsledkami.

   Ako to už neraz býva, aj na počiatku tohto výnimočného výskumného a publikač ného vzopätia stála náhodná udalosť. Presnejšie, zoznámenie sa skupinky čerstvo promovaných antropológov z Karlovej univerzity s bulharským etnológom a bohemistom Vladimirom Penčevom. Práve on upriamil ich pozornosť aj na niekdajšiu českú osadu Vojvodovo. Jej návšteva zanechala u týchto mladých bádateľov taký silný dojem, že pre jedného z nich, pre Mareka Jakoubka, dnes už docenta na Západočeskej univerzite v Plzni, sa Vojvodovo stalo objektom viacročného intenzívneho výskumu. A zároveň aj platformou dlhodobej spolupráce s docentom Vladimirom Penčevom.

   Prvým, a zdá sa že aj najvýznamnejším plodom spolupráce M. Jakoubka a V. Penčeva bol preklad a vydanie rukopisnej kroniky Dějiny Vojvodova, ktorej autorom je Neco Petkov Necov, bulharský vojvodovský spoluobčan Čechov a Slovákov. Keďže táto kronika z roku 1952 vznikla až po odchode českých a slovenských krajanov z Vojvodova (1950), a do jej knižného vydania (2006) bola jediným spisom o histórii a živote Vojvodovčanov, bol to záslužný edičný počin. Nielen predstavil, ale akoby znovu oživil obraz niekdajšieho viacetnického, konfesionálne a kultúrne rozvrstveného spoločenstva Vojvodovčanov. Pre reemigrantov z Vojvodova, ktorí sa po presídlení do Československa usadili v Novom Přerove, ako aj vo viacerých ďalších lokalitách južnej Moravy, stala sa táto kronika vzácnym svedectvom ich vysťahovaleckých osudov. Zároveň aj prekvapujúcim ocenením, ktoré sa dostalo ich kultúrnej vyspelosti od bulharského autora vojvodovskej kroniky.

   Mohlo by sa zdať, že vydaním publikácie N. P. Necova: Dějiny Vojvodova, do ktorej V. Penčev a M. Jakoubek so Z. R. Nešporom a T. Hirtom napísali obsažné úvodné state a doplnili ju aj viacerými textovými a obrazovými prílohami, akoby zaplnili dovtedajšie biele miesta v historickej pamäti Vojvodovčanov. Ukázalo sa však, že vydanie tejto publikácie zaúčinkovalo, najmä na M. Jakoubka, ako impulz na pokračovanie práve rozbehnutých výskumov. A tým aj k zodpovedaniu zrejme mnohých otázok, ktoré sa o histórii a vysťahovaleckom živote Vojvodovčanov začali vynárať v jeho Vojvodovom rozrušenej mysli. To spôsobilo, že v tvorivej dielni Katedry antropologických a historických vied na Západočeskej univerzite v Plzni sa rozbehla realizácia dlhodobého a široko koncipovaného výskumného programu. Jeho bádateľským epicentrom sa stala práve objavená balkánska dedinka Vojvodovo, ako aj oživený, avšak značne torzovitý obraz zaniknutej komunity českých a slovenských Vojvodovčanov. Do realizácie tohto výskumného programu sa s veľkou vervou pustil nielen M. Jakoubek, ale aj ním sformovaný a vedený výskumný kolektív, ktorý zakrátko dal o sebe vedieť neprehliadnuteľnými bádateľskými výsledkami.

   V tejto rubrike nie je priestor na podrobnejšie referencie, najmä ak informujeme o súbore šiestich publikácií. Preto sa zmienim iba o niektorých koncepčných a metodických prínosoch. K silnejším stránkam posudzovaných publikácií patrí, že Marek Jakoubek si už v počiatkoch svojej vedecko-výskumnej činnosti uvedomoval, že poznávací proces, či už na jeho empirickom alebo teoretickom úseku, je permanentným procesom prehodnocovania starších a neudržateľných paradigiem. A teda aj procesom hľadania novších a progresívnejších konceptov, ktoré uspokojivejšie vysvetľujú novo nastoľované problémy. Preto súbežne s rozbiehajúcimi sa výskumami rozpracovával aj teoretické prístupy k nim. Upriamil sa na kritické zhodnotenie dovtedajších konceptov výskumu vysťahovalectva a zahraničných Čechov z pozícií metodologického nacionalizmu či národopisného etnocentrizmu a esencializmu. Takže už prvé výskumy Vojvodova a Vojvodovčanov realizoval v intenciách sociálneho konštruktivizmu. Poučený najnovšími poznatkami migračných štúdií vo svojich výskumoch vychádzal z takých kľúčových, a z poznávacieho hľadiska ne zastupiteľných konceptov, akými sú pro cesuálnosť, skupinovosť, interkultúrnosť a identifikácia. To znamená, že vo všetkých publikáciách o Vojvodove boli dominantnou jednotkou analytického a interpretačného rozpracovávania príslušníci tradičnej komunity Vojvodovčanov. Hlavný dôraz pri týchto analýzach kládol na kontinuitné a diskontinuitné trendy vo vývine daného spoločenstva. To mu umožňovalo zohľadniť vzťah pretrvávania a zmeny, tradície a inovácie, prijímania a odmietania, odolávania a splývania v podmienkach etnicky, jazykovo, konfesionálne a kultúrne diverzifikovaného vojvodovského prostredia.

   Vďaka takto konceptualizovanému postupu sa M. Jakoubek dopracoval k mnohým cenným, aj viacerým objavným poznatkom. Spomedzi nich si zmienku zaslúži zistenie, že pozíciu najdôležitejšieho organizačného princípu pospolitého života Vojvodovčanov zaujala ich náboženská príslušnosť. Koncept skupinovosti umožnil M. Jakoubkovi objasniť aj také stránky kolonizačných procesov v panónsko-podunajskom priestore po vytlačení Turkov, že tieto procesy neboli jednorazovým aktom, ale veľmi často výsledkom viacstupňového či etapovitého migračného pohybu. Najčastejšími príčinami takejto etapovitosti, ako to ukázal aj príklad Vojvodovčanov, boli vnútroskupinové alebo medzi skupinové konflikty, vyvolané náboženskými alebo kultúrno-civilizačnými faktormi. Zaujímavá je aj charakteristika procesov, ktorých výsledkom bola kryštalizácia a sformovanie špecifických či jedinečných etnodiasporických jazykových a kultúrnych reálií, akými sa stala hovorová vojvodovština, vojvodovský variant tradičného ženského odevu a iné.

   Zo širokého spektra rôznych perspektív a prístupov, interpretačných vzorcov a konceptov, výraznou efektívnosťou sa vyzna čujú publikácie M. Jakoubka, ktoré vyšli v rokoch 2011 a 2012. Ich spoločným koncepčným a obsahovým rámcom sú životopisné, kronikárske, rozpomienkové a iné písomné doklady či zdroje informácií rôznych pamätníkov, ktoré vypovedajú o najrozličnejších stránkach histórie, spôsobu života a identifikácie Vojvodovčanov. Kým v tej skôr vydanej publikácii (2011) sú obsiahnuté obrazy Vojvodova a Vojvodovčanov videné očami českých a slovenských príslušníkov tejto komunity, do nasledujúcej publikácie (2012) boli zaradené svedectvá, ktoré ako celok možno charakterizovať ako iný pohľad či pohľad tých druhých, ktorí nepatrili alebo nežili v komunite vojvodovských Čechov a Slovákov.

   Z bádateľskej iniciatívy M. Jakoubka a jeho univerzitných kolegov vzišli aj ďalšie výskumné projekty a publikačné výstupy, ktoré tiež prispeli k rozrastaniu a prehlbovaniu fenoménu Vojvodovo. Z nich som do pozornosti zaradil publikáciu Lenky J. Budilovej, zameranú na problematiku príbuzenstva, sobášnych a dedičských praktík u vojvodovských a belinských Čechov, pretože významnou mierou dokompletizováva súhrnný obraz o komunite Vojvodovčanov. Oceniť treba, že Marek Jakoubek vo výskumnom a publikačnom programe Vojvodovo nezabudol ani na spätnú väzbu. Zohľadnená je v publikácii vydanej v bulharčine a pre bulharských čitateľov (2013), aby im predstavila výber najpodstatnejších výsledkov, ku ktorým sa o Vojvodove dopracoval Marek Jakoubek svojím nevšedným bádateľským zaujatím.

JÁN BOTÍK,
Dunajská Lužná

PDF recenze: prohlédnout nebo stáhnout